MPV 2 letny semester v 1 1

MEDZINÁRODNÉ PRÁVO VEREJNÉ

2: letný semester

doplnené prednášky 2006/2007

luboshsh@centrum.sk; verzia 1.0

U NIVERSITAS T YRNAVIENSIS F ACULTAS I URIDICA N EOFICIÁLNE UČEBNÉ TEXTY M EDZINÁRODNÉ PRÁVO VEREJNÉ II. D OPLNENÉ PREDNÁŠKY LETNÉHO SEMESTRA POSLEDNÁ ÚPRAVA : 20. MÁJA 2007

1. Š TÁTNE ÚZEMIE 1. Š TÁTNE ÚZEMIE

Štátne územie je časť priestoru, ktorá je vymedzená štátnymi hranica- mi. P odlieha suverénnej moci určitého štátu, je nedeliteľné a jednotné.

Ústava SR, čl.3: (1) Územie Slovenskej republiky je jednotné a nedeli- teľné. Štátne územie je trojrozmerný priestor, tvorí ho:

a) suchozemský povrch a vodná hladina,

b) priestor pod povrchom Zeme c)

a vzdušný priestor nad zemským povrchom (national air space).

Suchozemský povrch (terrestrial territory = land terrritory) je časť územia vo vnútri štátnych hraníc, pričom to nemusí byť súvislé územie (patria sem aj ostrovy). Vodné hladiny ležia vo vnútri suchozemského územia alebo k nemu priliehajú. Z pohľadu MP rozlišujeme medzi:

» vnútrozemskými vodami – inland/internal/national waters (národ-

né rieky, jazerá, kanály, prieplavy, vrátene ich ústia do mora, prí- stavy niekedy aj morské zálivy a zátoky)

» a pobrežnými vodami – territorial sea/territorial waters – terito-

riálne vody, pásy morských vôd určitej šírky, tvoria hranicu

Zemské vnútro 1 – priestor pod povrchom zeme a hladinami vôd, sme- ruje do stredu Zeme.

N adzemský vzdušný priestor nad suchou zemou a vodstvom určitého štátu (100km).

Podmienené územie štátu – budovy a pozemky na základe diplomatic- kej imunity, podzemné káble, lietadlá a lode(označené výsostným znakom štátu).

Arktída– Nórsko, USA, Ruská federácia, Dánsko, Kanada. Rovnoramen- ný trojuholník, vrchol – severný pól, odvesny sú poludníky, stretávajú sa kde končí hranica. Sektorové trojuholníky. 2

1 „Zemské nitro“ *Potočný+; subsoil under the land territory; na prednáške použila pojem vnútrozemie

2 doplnené na cvičení 26.2.2007

M EDZINÁRODNÉ PRÁVO VEREJNÉ II.

Nadobudnutie štátneho územia

Štátne územie môžu nadobudnúť iba štáty, zákaz použitia sily.

1) originálne – pôvodné nadobudnutie

a. prvotná okupácia

b. akcesia

2) odvodené – derivatívne nadobudnutie

a. zmluvné nadobudnutie štátneho územia

i. cesiou

ii. adjudikáciou

b. mimozmluvné

i. vydržanie

ii. anexia (tradičné MP, nie súčasné)

Prvotná okupácia – nadobúdajúci štát rozšíri svoju zvrchovanosť na územie bez pána alebo opustené. Tento výkon sa uskutočňuje dlhodo- bým výkonom suverénnej moci. Používal sa najmä v období kolonizácie ako právny titul nadobudnutia územia. Teória MP vyžaduje k platnej oku- pácii nielen objavenie územia ale aj faktický a efektívny výkon moci na území. Materiálna podmienka – výkon suverénnej moci na území. Formál- na podmienka – notifikácia, oznámenie úradnou cestou o ovládaní územia.

V súčasnosti stratila význam ak vynímame Antarktídu a kozmický priestor. Akcesia – spôsob nadobudnutia územia štátom, ktoré vzniklo pô- sobením prírodných síl alebo umelým vytvorením (naplaveniny, delty rieky, objavenie sa ostrova, zmena toku rieky, ktorá tvorí hranice medzi štátmi, tektonické pohyby...; umelá cesia – vysušovanie územia...)

Derivatívne spôsoby nadobudnutia štátneho územia

Prechod alebo prevod zvrchovanosti z jedného štátu na druhý sprevádza otázka sukcesie. Rozoznávam zmluvné a mimozmluvné spôsoby.

Cesia – prevod časti územia spod právomoci jedného štátu na dru- hý na základe medzinárodnej dohody. Medzinárodná zmluva o cesii má vychádzať z dobrovoľnosti, často mierové zmluvy. (napr.: postúpenie Za- karpatskej Rusi ZSSR)

1. Š TÁTNE ÚZEMIE Adjudikácia – Nadobudnutie štátneho územia na základe výroku

rozhodcovského alebo súdneho orgánu. Podľa MP môže mať toto rozhod- nutie:

a) deklaratórnu povahu – obmedzí sa iba na vyhlásenie

resp. potvrdenie už existujúceho právneho titulu/stavu

b) konštitutívnu povahu – nadobúdateľom územia je štát, ktorý do-

posiaľ nebol držiteľom tohto územia. Vzniká nový právny vzťah (napr.: ČSR v r. 1920 získalo časť Tešínska).

Vydržanie – nadobudnutie územia v dôsledku oprávnenej, nepre- tržitej a neprerušovanej držby. Vyžaduje sa aj úmysel na tomto území vládnuť ako suverén a na druhej strane uznanie vydržania zo strany iných štátov. Sporná je otázka dĺžky vydržania.

Anexiu považovalo tradičné MP za legálny spôsob získania územia, pretože považovalo použitie sily za legálny prostriedok medzinárodnej politiky. Anexiu definuje ako násilné pripojenie časti alebo celého územia iného štátu po vojenskej porážke. Jednostranný akt víťazného štátu. Sú- časné MP zakazuje používať silu proti územnej celistvosti alebo nezávislosti štátov, preto neuznáva anexiu ako spôsob nadobudnutia štátneho územia.

Prípad Las Palmas

V prípadoch sporných území je dôležité dokázať existenciu efektívnej okupácie. Išlo o spor, kedy bolo potrebné dokázať, ktorý štát (Nizozemsko

proti USA – ako nástupcovi Španielska) má silnejší titul ku spornému územiu.

V tomto prípade rozhodoval rozhodcovský súd v Haagu, 1928. USA založili svoj nárok na titule objavenia, uznania zmluvou a blízkosťou ostrova. Nizo-

zemsko naopak založilo svoj nárok na suverenitu na mierovom a nepretržitom výkone štátnej moci nad ostrovom. Nemožno však očakávať, že prejavy suve- renity na malom a vzdialenom ostrove budú časté. Nevyhnutné však je, aby výkon suverenity siahal do vzdialenej minulosti. Preto bol uznaný nárok Nizo- zemska. Titul objavenia bol právne nedostatočný, existuje iba ako titul k zalo- ženiu suverenity nad ostrovom.

Pr ípad Východného Grónska

Požiadavka efektívnej okupácie bola vyjadrená aj v rozsudku Stáleho dvo- ra medzinárodnej spravodlivosti z roku 1933 vo veci Východného Grónska. Pokračujúci výkon suverénnej moci má dva prvky, ktoré obidve musia byť dokázané. Ide o zámer a vôľu a skutočný výkon moci. Nórsko tvrdilo, že táto

M EDZINÁRODNÉ PRÁVO VEREJNÉ II. oblasť je terra nullius. Stály dvor dospel k záveru, že nórska okupácia bola

nelegálna a neplatná, pretože Dánsko prinajmenšom v posledných desiatich rokoch vykonávalo svoje suverénne práva v dostatočnom rozsahu, aby bol konštituovaný platný titul pre suverenitu.

Strata štátneho územia

Zánik zvrchovanosti určitého štátu nad časťou alebo celým územím. Ak príde ku strate celého územia znamená to spravidla aj zánik štátu. (5)

1) prvotnej okupácii zodpovedá opustenie územia doterajším suve-

rénom úmyslom vzdať sa suverénnej moci nad územím.

2) prírastku zodpovedá strata časti alebo celého územia pôsobením pr írodných síl –zánik územia (napr.: zaplavenie ostrova).

3) cesii, čiastočne adjudikácii a vydržaniu faktická strata územia.

4) secesii zodpovedá, keď po predchádzajúcom povstaní príde k strate časti územia pôvodného štátu (napr.: odtrhnutie Bangla- déšu od Pakistanu)

5) zánik suverénneho štátu

Územná výsosť (territorial supremacy)

Charakterizujeme ako právo suverénneho štátu vykonávať nezávisle

a výlučne všetku územnú noc na štátnom území. Prejavuje sa tak, že všetky PO/FO a veci na území podliehajú štátnej moci. História pozná prípady kedy štát bol oprávnený vykonávať výsostnú moc na cudzom území (napr.: kolónie, demilitarizácia, vojenské základne!...).

Demilitarizácia MP charakterizuje ako povinnosť územného suveréna nemať na určitom území vojenské posádky a sklady zbraní. MP pozná aj čiastočnú demilitarizáciu – ak štát má podľa zmluvy zákaz stavať nové skla- diská zbraní, resp. mať nové územné posádky alebo zvyšovať stav vojen- ských posádok (napr.: Postupimská dohoda 1945 predpokladala úplnú demilitarizáciu Nemecka). Vojenské základne na cudzích územia predsta- vujú značné obmedzenie územnej výsosti jedného štátu v prospech iného ( 3 Guantanámo na Kube ). Príkladom obmedzenia územnej výsosti je aj me- dzinárodný status Kosova, rezolúcia 1244 o situácii v Kosove (1999), je právne záväzná; obsahuje opatrenia, ktoré sú potrebné pre obnoveniu

3 doplnené na cvičení 26.2.2007

1. Š TÁTNE ÚZEMIE

mieru v Kosove. Táto rezolúcia potvrdila záväzok členských krajín udržať sa na druhej strane však splnomocnila generálneho tajomníka OSN aby vytvo- ril spolu s medz inárodná organizáciami dočasnú správu v Kosove. Predsta- vuje akúsi prechodnú správu. Srbsko je stále suverénom na území ale fak- tickú moc vykonáva misia OSN.

4 S územnou výsosťou a suverenitou súvisí: Kondomínium – stav, kde dispozičnú moc – čiže územnú suvereni-

tu nad určitým územím nevykonáva iba jediný štát, ale spolu s viacerými, ktorí sa zároveň delia aj o výkon územnej výsosti. Príkladom je napríklad Andora (Francúzsko s Urgelským biskupom (Španielsky)

Koimpérium – ide o prípad, keď dispozičnú moc vykonáva iba je- den štát ale územnú výsosť vykonávajú viaceré štáty (napr.: mesto Tangert – pod územnou suverenitou Maroka a výsosť vykonávali aj iné štáty).

Štátne hranice a pohraničný režim

Štátne hranice vymedzujú územie na ktoré sa vzťahuje suverénna moc štátu. Tvorí ju čiara, ktoré oddeľuje územie jedného štátu od druhého, alebo od medzinárodnej oblasti, ktoré nepodlieha suverénnej moci žiad- neho štátu (otvorené more, Antarktída). Hranica vedená po povrchu zeme alebo vôd súčasne ohraničuje podzemný aj vzdušný priestor.

Štátne hranice:

a) prirodzené – orografické; kopírujú prírodný reliéf miesta (hrebene hôr,

koryto rieky, breho jazera), snaha rešpektovať záujmy obyvateľstva (napr.: neod deľujú osady od zdroja vody)

b) umelé – geografické; sú vedené priamočiaro bez ohľadu na prírodné

útvary; osobitným druhom geografickej hranice: takzvané astronomic- ké hranice, vedené v priamej línii k poludníku alebo rovnobežke – iba v málo obývaných oblastiach

Spravidla hranice určujú medzinárodné zmluvy, ak nie tak obyčajové právo. Zmluvné vymedzenie hraníc sa realizuje v dvoch etapách:

1) delimitácia – určenie jednotlivých bodov hraníc a všeobecného smeru

hraničnej línie, tým sa realizuje len všeobecné nepodrobné určenie hraníc

4 doplnené na cvičení 5.3.2007

M EDZINÁRODNÉ PRÁVO VEREJNÉ II.

2) demarkácia hraníc – uskutočňuje sa priamo v teréne, presne vytýči hranice, zvyčajne zmiešané komisie zástupcov obidvoch štátov, na zá- ver demarkačný protokol – mapa je jeho súčasť. Komisia zabezpečí vy- týčenie hraničných znakov (kamenné stĺpy, medzníky...)

Pri vymedzovaní hraníc sa niekedy vychádza z princípu uti possidetis – pravidlo, ktoré hovorí, že hranica medzi nástupníckymi štátmi bude stano- vená tak, že zodpovedá administratívnym hraniciam medzi jednotlivými územiami predchodcu.

Pokiaľ hranicu nerieši medzinárodná zmluva, obyčajové právo ob- sahuje pravidlá pri určovaní prirodzených hraníc. Podľa obyčajového práva ak hranica prechádza pohoriami sa vždy určí hraničná čiara pri najvyšších hrebeňoch. Pokiaľ hranica prechádza po pohraničných jazerách tak hranič- ná čiara spája 2 body v ktorých sa hraničná čiara dotýka jazera, pričom dodržiava rovnakú vzdialenosť od oboch brehov. Pri pohraničných splav- ných riekach prebieha hranica stredom splavného toku – t.j. stredom hlav- nej plavnej dráhy. Morské hranice končia na vonkajšej hranici pobrežných vôd. Most – stred mosta, bez ohľadu ako tečie rieka 5 . ???

Prípad chrámu Preah Vihear

Starobylý chrám Preah Vihear stojí na skále, která je součástí pohoří Dank Rek, tvořící hranici mezi Thajskem a Kambodžou. Smlouvou z roku 1904 Thaj- sko (tehdy Siam) s Francií (tehdy protektor nad Kambodžou), že na území kolem chrámů bude hranice sledovat vodní předěl pohoří Dank Rek a že přes- ná hranice bude určena smíšenou francouzsko-siamskou komisí. Později se ale ukázalo, že při přesném vyměření hranic leží chrám na straně Thajska. V roce

1 958 vypukl spor mezi Kambodžou a Thajskem, který byl předložen MSD.

Okolnosti volaly po reakci během přiměřené doby na stranu Siamských orgánů, neudělaly tak ani po mnoho let a tímto musí držet mlčky daný souhlas. Nyní však se tvrdí v zastoupení Thajska, že v problému sporného pozemku Preah Vihear, byl spáchán omyl, kterého si Siamské orgány nebyly vědomy v době, kdy přistoupily na mapu. Je zakotvené právní pravidlo, že spor o omylu nemůže být přípustný jako prvek způsobující neplatnost souhlasu, jestliže s trana žalující přispěla svým vlastním chováním k omylu a mohli se jí vyhnout nebo pokud okolnosti byly takové, protože strana vypověděla na základě mož-

5 Potočný uvádza: Most cez pohraničnú rieku sa delí medzi susedné štáty podľa toho, ako prebieha štátna hranica na rieke samotnej.

1. Š TÁTNE ÚZEMIE

ného omylu. Když dvě země ustaví hranici mezi nimi, jedním z prvotních předmětů je dosáhnutí stability a konečnosti. To je nemožné, jestliže hranice takto ustavená může v každém momentu a na základě nepřetržitě dosažitel- ného procesu být zpochybněna a její oprava nárokována, kdykoli je objevena jakákoli nepřesnost. Taková hranice, by nebyla stálá, ale riskantní.

Štátna hranica Slovenka

Štátna hranica Slovenka ako nástupníckeho štátu tvoria bývalé česko- slovenské hranice. Na západe nová hranica s ČR. Štátne hranice má SR stanovené systémom bilaterálnych dohôd, prípadne multilaterálne. Kľúčo- vá zmluva medzi ČR a SR je o generálnom vymedzení hraníc z 29.oktébra 1992 – totožná s administratívnymi hranicami ČSR, odkázala na definitívne určenie hraníc v roku 1996. Zmiešaná komisia ukončila prácu v 1996 (demarkácia). Druhá zmluva z 4.1.1996 skrátila hranicu z pôvodných 280 na 251 km a prišlo k výmene 18 malých území o celkovej rozlohe 40

ha. Následne:  zmluva SR/Poľsko  zmluva medzi SR a MR o režime a spolupráci na št. hranici  zmluva s Ukrajinou o spoločných štátnych hraniciach  hranicu s Rakúskom stanovila mierová zmluva z r. 1919, následne 1973

bývalá ČSSR podpísal s Rakúskom o spoločných hraniciach.

Pohra ničný režim

Každý zvrchovaný štát má podľa MP oprávnenie v pásme ktorý prilieha k štátnej hranici so susedným štátom chrániť toto územie vhodnými

a primeranými opatreniami a podnikať kroky k zamedz neoprávnenému vniknutiu na svoje územie nežiaducim osobám, cudzincom, pašerákom alebo teroristom.

Na hraniciach prichádza k incidentom, preto je potrebné mať po- hraničný režim – upravuje pohyb osôb v pohraničí, prechádzanie cez hra- nice ale aj užívanie pozemkov na hranici štátu. Dôležitý pre vstup a pohyb v pohraničnom pásme.

M alý pohraničný režim – v snahe uľahčiť život ľuďom v pohraničných oblastiach, Dohody o malom pohraničnom režime. Akým spôsobom je možné zjednodušiť prechádzanie hraníc (práca, lekárska po- moc) pre ľudí ktorí žijú v pohraničnej oblasti.

M EDZINÁRODNÉ PRÁVO VEREJNÉ II.

A ntarktída 6

Z atiaľ čo Arktída je pomerne tesne spojená s priľahlými štátmi, prí- pad Antarktídy je iný. Preto vznikal historický konflikt, kto bude mať právo využívať nerastné bohatstvo Antarktídy.

Tieto spory vznikajúce na medzinárodnom fóre, vyvrcholili uspo- riadaním medzinárodnej konferencie o Antarktíde 1.12.1959 vo Washing- tone . Jej výsledkom bolo prijatie zmluvy o Antarktíde. Štáty sa v priebehu histórie snažili získať jurisdikciu nad týmto kontinentom, jednak preto že sa tam objavil obrovské množstvá nerastných surovín – zlato, striebro, želez- ná ruda a uhlie. Ale aj argumenty vedeckého razu- že ho chcú využívať pre vedecké účely, napriek tomu došlo k tejto dohode o Antarktíde, v ktorej boli zadefinovane pravidl á a právny režim nad územím Antarktídy.

Pod pojmom Antarktída sa podľa zmluvy rozumie oblasť rozklada- júca sa južne od 60° južnej zemepisnej šírky vrátane ľadových plytčín. Zmluvn é štáty v tejto zmluve už v preambule uznali, že je v záujme celého ľudstva, aby tento kontinent slúžil výlučné mierovým účelom, a aby sa nikdy nestal predmetom medzinárodných sporov. Zmluva bola podpísaná na dobu neurčitú. A zmluvné štáty zmrazili svoje pôvodné nároky na úze- mie A ntarktídy, resp. nad výkonom zvrchovaných práv nad týmto územím.

Tato zmluva zabezpečuje slobodný vedecky výskum v Antarktíde a medzinárodnú spoluprácu v oblasti vedeckého výskumu. Všetky zmluvné štáty sa podpisom zmluvy zaviazali, že si budú, pokiaľ to bude možné, vzá- jomne vymieňať informácie o plánoch vedeckých prác, ktoré majú byt rea- lizovane v A ntarktíde. A to aj preto, aby sa čo najefektívnejšie vynakladali prostriedky určené na vedecky výskum.

Štáty sa v tejto zmluve zaviazali na mierové využitie územia Antar- ktídy. Zmluva zakazuje akékoľvek opatrenia vojenského charakteru (zria- denie voj enských základní, stavbu opevnení, organizovanie vojenských manévrov apod.) K implementácii tejto dohody, resp. na zabezpečenie realizácie tejto dohody bol vytvorený kontrolný mechanizmus; ktorý v sebe zahŕňa Inšpekcie priamo na mieste, letecké pozorovania, ako aj povinne podávanie informácií o všetkých výpravách organizovaných na území Antarktídy ktoroukoľvek zmluvnou stranou. Zároveň zmluva v rámci

6 doplnenie z poslednej prednášky 18.5.2007

1. Š TÁTNE ÚZEMIE

kont rolného mechanizmu určila pozorovateľov, ktorí majú slobodný prí- stup v ktoromkoľvek čase do ktorejkoľvek oblasti Antarktídy z dôvodu kon- troly ( inšpekcie) dodržiavania realizácie zmluvy zmluvnými stranami.

Zmluva o A ntarktíde vytvorila akýsi rámec pre právny režim Antar- ktídy. Tento je ďalej rozvinutý v ďalších zmluvách, ktoré sa tykajú tohto kontinentu. V praxi termín: antarkticky zmluvný systém označuje súbor medzinárodných dohovorov, ktoré upravujú právny režim Antarktídy: » Dohoda o zachovaní antarktických tuleňov – 1972 » Dohoda o zachovaní morských živých zdrojov Antarktídy – 1980 » Dohovor o úprave činností týkajúcich sa nerastných zdrojov Antarktídy

– 1988 » Protokol o ochrane životného prostredia prijatý k samotnej zmluve

o Antarktíde – 1991; v ňom sa zmluvne strany zaviazali k všestrannej ochrane životného prostredia Antarktídy; preto je zakázaná na území

A ntarktídy akákoľvek činnosť, ktorá sa tyká nerastných surovín, okrem prípadov, kedy ide o vedecky výskum = je zakázané vyhľadávanie, prie- skum, rozvoj nerastných zdrojov Antarktídy.

Kozm 7 ický priestor a nebeské telesá

Prenikanie do kozmického priestoru sa podarilo až koncom 50. ro- kov 20stor (USA, ZSSR). N ajväčší záujem o využívaní tohto priestoru na bol na účely vedeckého výskumu a prieskum - dokázali sa pomerne rýchlo do- hodnúť na právnom režime tak, aby vyhovoval medzinárodným štandar- dom. Prvým dokumentom prijatým na medzinárodnej pôde, ktorý sa týkal

tejto oblasti bola Deklarácia právnych zásad, ktorými sa riadi činnosť štá- tov pri výskume a využívaní kozmického priestoru vrátane mesiaca

a iných nebeských telies. Prijalo ju VZ OSN 13. 12. 1963 – prijatím tejto deklarácie bola následne prijatá Zmluva o zásadách činnosti pri výskume

a využívaní kozmického priestoru vrátane Mesiaca a iných nebeských

telies, bola to zmluva z januára 1967- tato zmluva je tým základným nor- matívnym rámcom, ktorý upravuje činnosť štátov v kozmickom priestore.

Tento rámec bol následne doplnený ďalšími medzinárodnými zmluvami:

7 doplnenie z poslednej prednášky 18.5.2007

M EDZINÁRODNÉ PRÁVO VEREJNÉ II. » Dohoda o pomoci kozmonautom a ich návratu a o vrátení predmetov

vypustených do kozmického priestoru z roku 1968. » Dohoda o medzinárodnej zodpovednosti za škody spôsobené kozmic- kými objektmi – 1972 » Dohoda o registrácii objektov vypustených do kozmického priestoru –

1975 » Dohoda o činnosti štátov na Mesiaci a iných nebeských telesách – 1979 Tieto v šetky dohody tvoria právny rámec kozmického priestoru vrátane Mesiaca a nebeských telies. Zaujímavosťou je, že žiadny z nich nestanovuje hranicu kozmického priestoru od Zeme. Túto otázku riešil

V ýbor pre mierové využívanie kozmického priestoru, ktorý je pomocným organom VZ OSN. Nepodarilo sa však doteraz prísť k jednotnému záveru. Preto sa dodnes vychádza z obyčajovej normy, na základe ktorej je možné

konštatovať, že za hranicu medzi vzdušným a kozmickým priestorom, podľa obyčajového práva považujeme najnižšie obežné dráhy okolo Ze-

me, čo je cca 100-110 km nad zemských povrchom. Kozmicky priestor aj nebeské telesa sú voľne prístupné výskumu

a využívaniu zo strany všetkých štátov. Využívať ich možno bez akejkoľvek diskriminácie, zároveň však platí pravidlo, že žiaden zo štátov si nemôže privlastniť kozmický priestor alebo nebeské telesá (toto neprichádza do úvahy). Všetky štáty môžu využívať kozmicky priestor, Mesiac a iné nebes- ké telesa, aj tu platí zásada, že takéto využívanie je možné iba pre mierové účely. Zmluva zakazuje budovanie vojenských základní, zriaďovanie vojen- ských opevnení, realizáciu vojenských skúšok.

Vojenské satelity – tichá dohoda medzi USA-ZSSR – v čaše keď sa tieto dohadovali, tato časť bola z dohody vyňatá. Projekt Hviezdne vojny- Regan- nedošlo k jeho realizácii – takže nedošlo k porušeniu týchto zmlúv. Zbrane hromadného ničenia, a iné zbrane nesmú štáty umiestňovať na obežnú dráhu Zeme, pripadne ich nesmú rozmiestňovať v kozmickom prie- store, alebo zavádzať na nebeské telesa. To sa netyká používania družíc, netyká sa ani využívania satelitných spojení, a tiež využívania týchto zaria- dení na meteorologické účely. V rámci týchto dohôd, ktoré vytvárajú práv- ny rámec a právny režim v kozmickom priestore, boli prijaté ustanovenia týkajúce sa registrácie prístrojov a zariadení, ktoré sú vypúšťané do koz- mického priestoru. Po splnení príslušných ustanovení, ktoré sa týkajú re-

1. Š TÁTNE ÚZEMIE

gistrácie týchto objektov; si každý štát ponecháva jurisdikciu a kontrolu nad týmito objektmi zapísanými do registrov.

Kozmonauti sú považovaní všeobecné za vyslancov ľudstva – to znamená, že pre všetky štáty vyplýva povinnosť im poskytnúť všemožnú pomoc v prípade nehody, tiesne, núdzového pristátia na území iného štá- tu. Štáty, ktoré vypúšťajú akékoľvek objekty do kozmického priestoru majú medzinárodnoprávnu zodpovednosť za škody spôsobené týmito objektmi, ktoré sú spôsobené iným štátom, alebo objektom na Zemi. Za škody, ktoré sú spôsobené na Zemskom povrchu, nesú tieto štáty absolútnu zodpoved- nosť. Pri škodách mimo zemského povrchu vyplýva pre štáty zodpovednosť iba v prípade, že sa preukáže ich zavinenie. V prípade, že medzinárodná organizácia vypúšťa objekt do kozmu, a tento spôsobí škodu, táto organi- zácia nesie spoločnú zodpovednosť spolu s jej členmi za škodu spôsobenú iným štátom, alebo občanom.

Mesiac a nebeské telesa spolu so prírodnými zdrojmi, ktoré sú na týchto telesách, tvoria spoločné dedičstvo ľudstva. Ak by sa preukázala v budúcnosti prítomnosť nerastných surovín v takom množstve na nebes- kých telesách, že by bolo možné ťažiť ich, tak sa medzinárodné spoločen- stvo zaviazalo, že založí medzinárodnoprávny režim takejto ťažby, a cieľom takéhoto medzinárodnoprávneho režimu ťažby bude bezpečné získavanie prírodných zdrojov a surovín, ktoré sú napr. na Mesiaci, a samozrejme ra cionálna správa týchto zdrojov; a spravodlivé rozdelenie výhod, ktoré plynu z týchto zdrojov.

Kozmicky priestor je využívaný na rôzne účely, jedná sa o účel tele- komunikačný, meteorologický, diaľkový prieskum Zeme atď. A práve z tohto dôvodu došlo v roku 1982 na pôde VZ OSN k schváleniu rezolúcie (37/92), ktorá v svojej prílohe obsahuje zoznam zásad ktorými sa majú štáty riadiť pri užívaní umelých družíc. VZ OSN v roku 1986 schválilo rezolú- ciu 41/65, ktorá opäť vo svojej prílohe obsahuje zásady diaľkového vý- skumu Zeme z kozmického priestoru. V roku 1992 bola schválená ešte jed- na rezolúcia, ktorá sa týkala zásad, ktoré súvisia s využívaním jadrových zdrojov energie v kozmickom priestore.

M EDZINÁRODNÉ PRÁVO VEREJNÉ II.

2. O BYVATEĽSTVO ŠTÁTU

Obyvateľstvo

Obyvateľstvo štátu – všetky FO/PO ktoré sa na území nachádzajú. Zo zásady zvrchovanosti vyplýva, že štátna moc sa vzťahuje na všetko obyva- teľstvo a výkon štátnej moci sa považuje za jednu z vecí ktoré svojím cha- rakterom patria do vnútornej právomoci každého štátu. Voľnosť štátu je obmedzená medzinárodnými dohovormi, v ktorých sa ustanovuje akým spôsobom sa má štát chovať voči svojim občanom a akým voči cudzincom.

Vzájomné uznanie vnútroštátnych predpisov o štátom občianstve me- dzi štátmi je predmetom Haagskeho dohovoru z roku 1930. Tieto záväzky vyplývajú najmä z povinnosti rešpektovať základné ľud- ské práva, dodržiavať zásady humanity alebo záväzok trpieť diplomatickú ochranu cudzích štátnych občanov. Okrem týchto obmedzení stanovujú isté obmedzenia aj bilaterálne zmluvy (najmä o právnej pomoci a zmluvy o extradícii). Obyvateľstvo štátu sa rozdeľuje na niekoľko kategórií:

1. štátny občania

2. cudzinci

3. bezdomovci

4. utečenci

5. osoby, ktoré majú príslušnosť k inému štátu alebo sú bez štátnej

príslušnosti ale štát pobytu im poskytuje politický azyl

Štátne občianstvo

Trvalý právny pomer, politicko-právny zväzok FO s určitým štátom z ktorého pre nich vyplývajú práva a povinnosti verejného charakteru. Spravidla trvá od narodenia až do smrti.

Spôsoby nadobúdania štátneho občianstva

V súlade so zásadami obyčajového medzinárodného práva je štát oprávnený priznať jednotlivcovi štátne občianstvo vtedy, ak medzi jednot- livcom a štátom existuje užší faktický vzťah:

1. narodenie dieťaťa ktorého rodič sú občanmi štátu

2. sobáš cudzinca/cudzinky s občanom štátu

2. O BYVATEĽSTVO

3. osvojenie cudzej osoby / legitimácia alebo adopcia

4. trvalý pobyt cudzinca na štátnom území

5. za určitých okolností aj prijatie verejného úradu

6. narodenie sa na štátnom území

3 základné princípy:

a) princíp práva krvi – ius sanguinis– po rodičoch

b) princíp práva územia – ius soli – podľa miesta narodenia

c) kombinovaný princíp

Osobitnou kategóriou je opcia – nadobudnutie štátneho občania na základe prejavu vôle zainteresovanej osoby. Vyskytuje sa ojedinele, na základe medzinárodných zmlúv; pri postúpení územia. V rámci medziná- rodných zmlúv v ktorých sa rieši otázka opcie sa obyvateľom sa dáva právo buď všetkým ktorý na danom území žijú alebo niektorým kategóriám ob- čanom (príslušníci istej národnosti). Využíval sa najmä po 1. a 2. svetovej vojne. Z inštitútu opcie vychádzajú repatriačné zmluvy – umožňovali vy- sťahovalcom alebo ich potomkom návrat do štátu ich pôvodu a zároveň nadobudnutie štátneho občianstva. Na Slovensku sa nadobúdanie a strata upravuje zákonom 40/1993 o štátnom občianstve a podľa tohto zákona na Slovensku rozoznávame 3 základné spôsoby nadobudnutia štátneho ob- čianstva:

1. narodením – v praxi princíp práva krvi, po rodičoch ak aspoň jeden je štátny občan, dieťa získava slovenské štátne občianstvo (malé výnimky)

2. osvojenie – ak bolo dieťa osvojené osvojiteľom s občianstvom

3. udelením – udeľuje sa cudzincom, ktorý majú na území SR aspoň

5- ročný trvalý pobyt, počas tohto obdobia neboli právoplatne od- súdený za úmyselný trestný čin, ovláda slovenský jazyk aspoň na minimálnej úrovni

4. Aj náš zákon pripúšťa výnimky, najmä ak cudzinec uzavrel manžel- stvo a žije na Slovensku v tomto manželstve minimálne 3 roky. Ďa- lej výnimka znalosti jazyka – ak cudzinec, ktorý sa významne zaslú- žil o prínos pre Slovensko. Na Slovensku môže požiadať po 3 ro- koch manželstva, zisťuje sa či naozaj spolu žijú.

M EDZINÁRODNÉ PRÁVO VEREJNÉ II.

Prípad Nottebohm (rozsudok MSD, 1955)

Podmienkou naturalizácie je existencia užšieho vzťahu príslušnej osoby ku štátu (stále bydlisko na určitú dobu, rodinné vzťahy...). Neexistencia také- hoto vzťahu má vplyv na výkon diplomatickej ochrany štátom (Nottebohmom

a Lichtenštajnskom), a tak Guatemala nemusela uznať lichtenštajnské občian- stvo a Lichtenštajnsko nebolo oprávnené poskytnúť diplomatickú ochranu. (Išlo tam o zhabanie majetku, on bol Nemec, 2. Svetová vojna).

Inštitút – dvojitého štátneho občianstva – neexistuje striktná jednotná úprava nadobúdania a straty štátneho občianstva (každý štát samostatne v rámci mantinelov ktoré dali medzinárodné dohovory), nastáva niekedy situácia, že viac štátov nazerá na jednu osobu ako svojho štátneho občian- stva. Legislatíva EÚ smeruje k odstráneniu dvojitého občianstva. Bipolit nemôže sa dovolávať svojho iného občianstva voči štátu ktorého je tiež občanom. Práve z rizika možných komplikácií – Rada Európy prijala dohodu – máj 1963 – Dohoda o obmedzení prípadov viacnásobného občianstva

a vojenských povinností v prípade viacnásobného občianstva. Vojenská povinnosť – zostáva na voľbe bipolita v ktorej krajine si ju splní.

Strata a zánik štátneho občianstvo

Inštitút straty a zániku nie je upravený pravidlami MP, riadi sa vnútro- štátnymi predpisy. Okrem smrti štáty uznávajú aj prepustenie zo štátneho zväzku a v niektorých prípadoch aj odňatie štátneho občianstva. Inštitút odňatia je v EÚ diskutabilný, bol využívaný v Československu, dnes už nie (ústava). Občan smie požiadať o prepustenie zo štátneho zväzku – má prá- vo sa zdať občianstva, okrem prípadu, kedy by sa mal stať bezdomovcom. Výnimkou je ak nadobudol štátne občianstvo podvodom. Odňatie najmä v prípadoch ak vstúpi do ozbrojenej zložky iného štátu, ak koná proti záuj- moch štátu, prípadne ak má dlhší čas trvalý pobyt mimo územia štátu.

Nie je možné odňať občianstvo ak by sa mal stať bezdomovcom okrem jednej výnimky – ak bolo získané podvodom.

Všeobecná deklarácia ĽP: - nikto nesmie byť svojvoľne zbavený štátneho občianstva - nikto nesmie byť zbavený práva zmeniť svoju štátu príslušnosť

2. O BYVATEĽSTVO

Európsky dohovor o občianstve, 1997:

- strata občianstva ex lege - dobrovoľné nadobudnutie iného občian-

stva

- nadobudnutie občianstva na základe podvodného konania, zatajova- nia skutočností - dobrovoľná služba v cudzích vojenských jednotkách - jednanie poškodzujúce záujmy zmluvnej strany - nedostatok skutočného puta m/ štátom a jednotlivcom

- štát nesmie:

– odňať občianstvo ak by sa osoba stala bezdomovcom (okrem pod-

vodného konania) – požadovať vzdanie sa občianstva iného štátu ako podmienku pre nadobudnutie / znovunadobudnutie jeho občianstva

Štát musí dovoliť aby sa osoba vzdala jeho občianstva pokiaľ sa nesta- ne bezdomovcom.

O dňatie občianstva proti vôli jednotlivca – nie v štátoch dodržiavajú- cich ĽP, ale môže byť v prípadoch: vstup do vojenskej, verejnej služby v inom štáte - dlhotrvajúci pobyt v cudzine - poškodzovanie záujmov štátu -

Cudzinec

FO, ktorá nie je občanom štátu pobytu ale má štátnoobčiansky vzťah k inému štátu. Postavanie cudzincov, právo vstupu, pobytu upravuje vnút- roštátna legislatíva, každý štát je však povinný rešpektovať zásady MP, ktoré upravujú postavenie cudzincov. Na Slovensku upravuj zákon 48/2002 o pobyte cudzincov (upravený po vstupe do EÚ). V súčasnosti väčšina štá- tov uplatňuje individuálny spôsob prístupu (udeľovanie víz – vstupné alebo tranzitné). Štáty uzatvárajú dohody o bezvízovom styku.

Vízum

(vstupné / tranzitné) – povolenie príslušného štátu, ktoré dáva zastupi- teľský úrad v krajine ktorej je štátnym občanom, na pobyt/tranzit cez úze- mie. Obvykle sa zaznamenáva do cestovného pasu. Vízum je povolenie

M EDZINÁRODNÉ PRÁVO VEREJNÉ II. vstupu/tranzitu nie na pobyt. Prostredníctvom víz sa upravuje a reguluje

pripustenie cudzincov na územie štátu. Cudzinec na území štátu pobytu je vždy podriadený jeho suverénnej moci – povinný rešpektovať právny po- riadok štátu v ktorom sa nachádza. Istú výnimku z tejto povinnosti majú cudzinci, ktorý využívajú diplomatické výsady a imunity. Výkon suverénnej moci štátu pobytu je modifikovaný tým, že cudzinec je viazaný svojmu štátu záväzkom ako štátny občan. Právne postavenie cudzincov má osobit- ný režim – spravidla je založený na reciprocite – na vzájomnom poskytova- ní práv cudzincom štátmi. Prax pozná niekoľko druhov cudzineckých reži- mov, tešia sa osobitnému režimu:

1. národný režim – vnútroštátne normy platia aj pre cudzincov, ne- znamená to asimiláciu cudzincov. Rozdiel v realizácii politických práv cudzinca

2. zmluvný režim – úprava práv a povinností cudzincov založená na osobitnej zmluve

Zmluvné režimy:

a) režim najvyšších výhod – Záväzok zmluvných strán že svojim príslušní- kom budú poskytovať najvyššie práva a výhody. Snaha väčšiny štátov

b) špeciálny režim – štát upravuje práva a povinnosti cudzincov na rozdiel od práv a povinností občanov osobitnými normami. Tiet osobitné normy môžu v rôznych smeroch diskriminovať.

c) režim preferenčný – založený na poskytovaní viacerých práv cudzin-

com istého štátu, ktoré sa neposkytujú občanom tretích štátov

d) 8 minimálny štandard – základné práva vyplývajúce z MP, ktoré je po- vinný každý štát povinný poskytnúť – rešpektovať ako ľudskú osobnosť,

chrániť a rešpektovať základné osobné a majetkové práva. Každý štát má povinnosť cudzincov chrániť pred útokmi, ktoré by ohrozovali ich zdravie alebo majetok, povinnosť chrániť rovnakým spôsobom ako to realizuje pri ochrane svojich občanov. Povinnosť umožniť prístup na súdy a úrady.

8 nie ani tak ako druh zmluvného režimu, ale nevyhnutnosť – povinnosť určená medzinárodným právom

2. O BYVATEĽSTVO

Vyhostenie

K vyhosteniu nesmie dôjsť bezdôvodne, iba ak cudzinec poškodzuje alebo ohrozuje bezpečnosť a poriadok v štáte pobytu. Zároveň aj z morálnych dôvodov, v prípade ak cudzinec pácha trestnú činnosť, ak má nedostatok existenčných prostriedkov.

Bezdomovci

C udzinci, ktorí nemajú štátoobčiansky pomer k žiadnemu štátu – apoli- ti . To znamená, nad bezdomovcami žiadny štát nevykonáva diplomatickú ochranu. Aj bezdomovci vznikajú z dôvodu nejednotnej úpravy štátneho občianstva. Bezdomovci od narodenia – ak narodený bezdomovcom v krajine, ktorá upravuje občianstvo podľa práva krvi. Ale aj osoby ktoré stratili občianstvo bez toho aby získali iné. Snaha eliminovať množstvo bezdomovcov a čiastočne aj chrániť ich postavenie. Dohovor o postavení osôb bez štátnej príslušnosti – 1954. Zmluvné strany sa zaviazali poskytnúť bezdomovcov obdobný režim ako utečencom s výnimkou práva na za- mestnanie a práva na združovanie. 1961 na pôde OSN o znížení počtu bez- domovcov – hľadá sa spôsob ako znížiť počet bezdomovcov – nájdené deti bez preukázania štátneho občianstva – bude sa naňho pozerať ako na dieťa ktoré sa narodilo štátnym občanom toho štátu.

Utečenci

Osoby, ktoré opustili územie svojho štátu za mimoriadnych okolností

a nemôžu alebo sa nechcú vrátiť späť. Mimoriadne okolnosti vyvolané vojenským konfliktom alebo občianskou vojnou. Ich postavenie upravuje dohovor o postavení utečencov 1951, 1967 prijatý protokol o právnom postavení utečencov. Žiadajú o priznanie štatútu utečenca po prekročení hraníc štátu do ktorého prišli, podľa všeobecne zaužívanej praxe sa posta- venie utečenca prizná cudzincovi, ktorý má v štáte, ktorého je štátnym občanom odôvodnený strach z prenasledovania a to z dôvodu rasy, nábo- ženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre jeho politické presvedčenie.

Neprizná sa z dôvodu, že dobrovoľne príjme ochranu štátu ktorého občianstvo má, dobrovoľne získa štátne občianstvo štátu, ktoré predtým stratil a v prípade že príjme nové štátne občianstvo a teda aj príjme ochra-

M EDZINÁRODNÉ PRÁVO VEREJNÉ II. nu štátu, ktorého občianstvo získal. Štatút sa neprizná ak sa dobrovoľne

zdržiava v štáte ktorý opustil. Ani ak spáchal trestný čin proti mieru, ľud- skosti alebo spáchal vojnový zločin.

K ochrane utečencov slúžia aj ustanovenia o vyhostení. Zmluvné štáty (1951) sa zaviazali že nevyhostia utečenca okrem prípadov, ktoré sú odôvodnené bezpečnostnými otázkami alebo verejným poriadkom. Aj v prípade že príde k rozhodnutiu o vyhostení utečenca zákonnou cestou, utečenec má mať právo brániť sa, ale ani v tom prípade že sú dôvody na vyhostenie nesmie ho vyhostiť na hranice ktoréhokoľvek štátu, kde hrozí že by bola ohrozená jeho sloboda alebo zdravie.

Zákon o postavení utečencov, ktorý im priznáva rovnaké postave- nie ako občanom s výnimkami : nemá volebné právo, nepodlieha brannej povinnosti, môže vykonávať zárobkovú činnosť len za podmienok stanove- ných osobitnou úpravou pre cudzincov. Môže nadobúdať nehnuteľný ma- jetok len za podmienok osobitne stanovených pre cudzincov.

Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov,

Z aložený 1951 Valným zhromaždením OSN. V tom čase s hlavným cie- ľom pomôcť 1,5 mil. utečencov po 2. svetovej vojny. Dnes je úloha sústre- dená na dohliadanie na dodržiavanie dohovoru o postavení utečencov. Povinný získavať od zmluvných strán údaje o utečencoch, informácie ktoré sa týkajú legislatívy v to ktorom štáte, ktorá má dopad na postavenie ute- čencov.

Ženeva, pobočka v Bratislave; v minulosti pôsobil Ján Šikuta (teraz sud-

ca ESĽP) – teraz (2007) Kresák (odborník na ústavné právo).

Právo diplomatickej ochrany

Právo diplomatickej ochrany štátnych príslušníkov. Ak štát pobytu cu- dzinca poruší voči cudzincovi MP, štát ktorého je osoba príslušníkom môže p revziať jeho nárok a uplatňovať ho voči štátu pobytu ako vlastný = vyko- náva diplomatickú ochranu nad vlastným občanom. Cudzinec má právo dožadovať sa práva diplomatickej ochrany. K takémuto porušenie nielen voči FO ale aj voči PO. K diplomatickej ochrane prichádza ak sa poškodená strana nemohla domáhať práv platnými prostriedkami podľa vnútroštát- neho práva. Pre výkon diplomatickej ochrany je potrebné aby existoval

2. O BYVATEĽSTVO

určitý analogický vzťah k štátom občianskoprávneho vzťahu (najmä pri PO aby bolo sídlo v štáte ktorý poskytne ochranu, alebo zriadená podľa práv- neho poriadku štátu ktorý má poskytnúť ochranu, alebo príslušníci štátu ktorý bude poskytovať diplomatickú ochranu vlastnia väčšinu kapitálu spo- ločnosti).

9 Štátna príslušnosť PO podľa

a) kde má sídlo

b) stredisko činnosti

c) právo podľa ktorého bola založená

d) princíp kontroly (podľa osôb, ktoré ju ovládajú) Lode/lietadlá – územnú výsosť vykonáva štát Extradícia – vydanie št. občana do iného štátu za účelom trestného

stíhania alebo výkonu trestu. Odovzdanie – pojem, ktorý používa Rímsky štatút Medzinárodného trestného súdu

P rípad Interhandel

Išlo o porušenie medzinárodného práva voči cudzincom. V tomto prípade prišlo k zamietnutiu žaloby z dôvodu nevyužitia všetkých opravných pro- striedkov. Diplomatickú ochranu je možné vykonávať až po vyčerpaní vnútro- štátnych prostriedkov.

Prípad Soering (ESĽP)

Jens Soering se narodil v roce 1966 v Německu a v 11 letech se jako ně- mecký státní příslušník odstěhoval s rodiči do USA. V roce 1986 byl obviněn,

že v březnu 1985 zavraždil rodiče své přítelkyně v jejich domě ve státě Virgi- nia, USA. V té době se nalézal ve vězení ve Velké Británii. V červenci 1986 po-

žádala vláda USA o jeho. V březnu 1987 požádala o jeho vydání rovněž vláda SRN, aby mohl být podroben vyšetřování z téhož trestného činu. Trest smrti byl v Německu zrušen. Státní žalobce státu Virginia ujistil Velkou Británii, že

pan Soering bude souzen pro trestný čin dokonané vraždy, zároveň potvrdil svůj záměr žádat v tomto případě pro obžalovaného trest smrti.

Při řízení o vydání ve Velké Británii předložil pan Soering důkazy, že v době spáchání trestného činu trpěl vážnou duševní poruchou, soud však

rozhodl, že v tomto případě existuje dostatek důvodů pro jeho vydání.

9 doplnené na cvičení 5.3.2007

M EDZINÁRODNÉ PRÁVO VEREJNÉ II.

V rámci řízení ve Velké Británii vyčerpal Jens Soering všechny dostupné opravné prostředky. Dne 8.července 1988 se obrátil na Evropskou komisi pro

lidská práva a dovolával se porušení článku 3 Evropské úmluvy o lidských právech. Dne 3.srpna 1988 podepsalo ministerstvo vnitra Velké Británie pří- kaz k vydání pana Soeringa do USA, ale podle ustanovení Štrasburských pro- tokolů I.B a I.C o prozatímních krocích nebyl pan Soering do USA vydán.

Soud s ohledem na velmi dlouhé časové období strávené ve středisku smr- ti v takto ex trémních podmínkách, a k osobním okolnostem žadatele, zvláště jeho věku a mentálního stavu v době v době činu, žadatelova extradice do USA by ho vystavila reálnému riziku zacházení nad rámec čl.3. Bližší uvážení pří- pustnosti je, že ve zvláštní situaci legitimním účelem extradice by bylo dosaže- no jiného prostředku, který by nedosáhl určené intenzity. Rozhodnutí k extradici žadatele do USA by bylo porušením čl.3

3. P RÁVNY REŽIM MORÍ A VZDUŠNÉHO PRIESTORU

3. P RÁVNE REŽIMY MORA A VZDUŠNÉHO PRIESTORU

Právny režim vzdušného priestoru

Vzdušný priestor je priestor nad štátnym územím, sklad sa z priestoru nad suchozemským územím, z priestoru nad vnútrozemskými vodami a územia vôd a môr. Siaha až po hranicu kozmického priestoru (cca 100 km). Podlieha výlučne suverénnej moci štátu. Využitie vzdušného priestoru cudzími lietadlami je možné len so súhlasom územného suverénna – týmto sa režim líši od režimu pri pobrežných vodách. Potvrdila to Chicagská do- hoda z roku 1944. Iný režim má vzdušný priestor nad voľným morom – voľne prístupný, bez rozdielu, za dodržania pravidiel lietania podľa Chicag- skej dohody.

Režim vnútrozemských riek

Vnútrozemské rieky – vodné plochy, ktoré sa nachádzajú na území štá- tu a sú obklopené suchozemským územím štátu, teda podliehajú jeho su- verénnej moci.

Poznáme aj pohraničné rieky, po ktorých prechádza štátna hranica. Ich právny režim je upravený tak, že podliehajú suverénnej moci každého po- brežného štátu tou časťou, ktorá je vnútri jeho štátneho územia. Voľnosť teritoriálneho štátu v prípade pohraničných riek je limitovaná pravidlami MP, k toré sa riadia zásadami dobrých susedských vzťahov z ktorých vyplý- va že pobrežné štáty majú právo používať hraničné rieky rovnako

a proporcionálne tomu, akú časť hraničnej rieky ovládajú. Mnohonárodné rieky – pretekajú postupne územím dvoch alebo viac štátov, podliehajú suverénnej moci štátov na úsekoch pretekajúcich cez ich štátne územie.

Inštitút medzinárodnej rieky – postupne pretekajú územím dvoch ale- bo viacerých štátov, ktoré sú splavné, majú územie spojené s morom

a medzinárodná zmluva ich vyhlásila za medzinárodnú rieku. Rieka je otvo- rená pre plavbu obchodných lodí všetkých štátov, za dodržania pravidiel MP (napr. Dunaj).

M EDZINÁRODNÉ PRÁVO VEREJNÉ II.

Právny režim morí

Dohovor o medzinárodnom morskom práve (1982) upravuje využí- va nie morí, oceánov ako aj morského dna a ťažbu ne- rastných surovín z morského dna. Pozn áme tieto inštitúty:

Pobrežné more

Z vrchovanosť pobrežné- ho štátu sa rozširuje za jeho pevninské územie a vnútorné vody o takzvané pobrežné more. Každý pobrežný štát má právo si určiť šírku svojho pobrežného mora. Dohovor určil hranicu max. 12 námor- ných míľ. Táto hranica sa meria od takzvanej základnej línie pričom obvyklou základnou líniou je čiara najmenšieho odlivu pozdĺž pobrežia tak ako je zakreslená v námorných mapách. Podľa dohovoru: lode všetkých štátov majú právo pokojného prechodu pobrežným morom = bez toho, aby loď vplávala do vnútorných vôd alebo sa zastavila na prístavnom zariadení nachádzajúcim sa aj mimo vnútorných vôd. Tento prechod musí byť rýchly

a neprerušovaný. Ak nastane nepredvídateľná udalosť – doba zastavenia / kotvenia musí byť na minimálnu dobu, ktorá je potrebná. Pod termínom pokojný prechod = neohrozuje bezpečnosť štátu, mier a jeho verejný poriadok. Pokiaľ cez pobrežné more prechádzajú po- norky sú povinné plávať na povrchu a vztýčiť svoju vlajku. Medzinárodný dohovor veľmi presne definuje činnosti ktoré predstavujú ohrozenie bez- pečnosti, mieru alebo verejného poriadku; napr.: akákoľvek hrozba silou alebo použitia sily, cvičenie, výcvik so zbraňami, propaganda zameraná na

3. P RÁVNY REŽIM MORÍ A VZDUŠNÉHO PRIESTORU oslabenie bezpečnosti. Pobrežný štát môže prijímať zákony/predpisy ktoré

sa dotýkajú pokojného prechody pobrežným morom ale v súlade s Dohovorom z 1982.

S úostrovný štát

Štát, ktorý sa skladá z jedného alebo viacerých súostroví, pričom súos- trovie = skupina ostrovov vrátane častí ostrovov, ktoré sú vzájomne spoje- né vodami a inými prírodnými útvarmi, navzájom úzko súvisia a spolu tvo- ria jeden zemepisný, ekonomický a politický celok. Zvrchovanosť súostrov- ného štátu sa vzťahuje na vody ohraničené základnými líniami. Zvrchova- nosť sa vzťahuje aj na vzdušný priestor nad súostrovím a súostrovnými vodami, na morské dno, ktoré sa nachádza v týchto súostrovných vodách (vrátane prírodných zdrojov).

Priľahlá zóna

P ásmo, ktoré prilieha bezprostredne k pobrežnému moru

a nepresahuje šírku 24 námorných míľ od základnej línie; v tomto pásme vykonávajú pobrežné štáty kontrolu cudzích lodí, potrebnú k tomu aby sa zabránilo porušovaniu jeho colných, prisťahovaleckých zdravotných a iných právnych predpisov, tak isto aby bolo potrestané porušenie daných záko- nov ku ktorému došlo na jeho území prípadne v pobrežnom mori.

Výlučná ekonomická zóna

N achádza sa za priľahlou zónou, v zmysle Dohovoru z 1982 definujeme ju ako oblasť za pobrežným morom a priľahlou zónou a môže siahať najviac do vzdialenosti 200 námorných míľ 10 od základnej línie. V tomto pásme (už voľného mora) vykonáva pobrežný štát zvrchované práva zamerané na výskum, využívanie nerastného bohatstva a výlov rýb. Iné štáty môžu vyu- žívať toto pásmo k plavbe lodí, preletu lietadiel ale aj ku kladeniu podmor- ských káblov, prípadne potrubí ale aj iným spôsobom využívať more (spo- jené s prevádzkou lodí, lietadiel, potrubí, káblov) – pri výkone svojich práv majú povinnosť brať ohľad na pobrežný štát a sú povinné dodržiavať pred- pisy ním prijaté.

10 nautical mile – môže sa prekladať aj ako morská míľa; 1 námorná míľa [n.m.] = 1,852 km; 200 n.m. = 370,4 km; 12 n.m. = 22,224 km

M EDZINÁRODNÉ PRÁVO VEREJNÉ II.

Kontinentálny šelf

P odmorská plytčina; Dohovor z roku 1982 ju definuje ako pásmo, ktoré zahŕňa morské dno a pobrežie, ktoré leží za hranicami pobrežného mora po celej prirodzenej dĺžke pevninského územia až k vonkajšej hranici konti- nentálneho okraja, alebo do vzdialenosti 200 námorných míľ od základ- ných línií. Pobrežné štáty majú v tejto oblasti právo využívať prírodné bo- hatstvo (najmä ťažba nerastného bohatstva), pokiaľ pobrežný štát vykoná- va ťažbu nerastných surovín vo vzdialenosti viac ako 200 námorných míľ od pobrežia – má povinnosť časť výťažku odovzdávať medzinárodnej organi- zácii pre morské dno 11 .

Morský prieplav a morský prieliv

Morské prieplavy alebo kanály sú umelo vybudované morské cesty spájajúce dve moria, sú súčasťou územia pobrežného štátu a tie prieplavy, ktoré majú všeobecný význam ako medzinárodné dopravné cesty sa riadia zvláštnym zmluvným režimov, z pravidla bývajú otvorené pre lode všetkých štátov.

Morský prieliv je prirodzená vodná cesta, ktorá spája dve moria, ich právny režim nie je jednotný. Pri prielivoch je zväčša upravený právny re- žim osobitnými zmluvami ale existuje inštitút tranzitného prechodu, kto- rému sa nesmie brániť s výnimkou prípadu ak je prieliv tvorený ostrovom štátu hraničiaceho s prielivom a jeho pevninskou časťou. Tranzitným pre- chodom sa rozumie výkon slobody plavby a preletu výlučne s cieľom ne- prerušovaného a rýchleho tranzitu prielivom medzi jednou časťou šíreho mora a inou časťou šíreho mora.

Voľné more

Voľné more definujeme ako všetky časti mora, ktoré nie sú zahrnuté do výlučnej ekonomickej zóny, do priľahlej zóny a pobrežného mora, alebo do vnútorných vôd štátu alebo do súostrovných vôd súostrovného štátu. Šíre more je otvorené všetkým štátom. Sloboda využívania sa uplatňuje za

11 Medzinárodná organizácia pre morské dno – spravuje oblasť pod hladinou voľ- ného mora ako územie, ktoré patrí ľudstvu ako celok

3. P RÁVNY REŽIM MORÍ A VZDUŠNÉHO PRIESTORU podmienok stanovených Dohovorom z roku 1982 a pre pobrežné alebo

vnútrozemské štáty znamená:  slobodu plavby,  slobodu preletu,  sloboda kladenia podmorských káblov a diaľkových potrubí,  slobodu budovania umelých ostrovov a iných zariadení v súlade

s pravidlami MP,  slobodu rybolovu a  slobodu vedeckého výskumu.

Všetky tieto slobody môžu využívať všetky štátu s ohľadom na zá- ujmy iných št. Šíre more je určené na mierové účely a žiadny štát si nesmie robiť nárok na podrobenie akejkoľvek časti šíreho mora do svojej zvrcho- vanosti. Každý štát má právo aby na šírom mori plávali lode pod jeho vlaj- kou. Je na rozhodnutí každého štátu aby udelil svoju štátnu príslušnosť lodiam, ktoré budú plávať pod jeho vlajkou. Každá loď má povinnosť plá-

vať pod vlajkou iba jedného štátu.

Každý štát má povinnosť vykonávať účinne jurisdikciu a kontrolu v správnych, technických a sociálnych záležitostiach nad loďami, ktoré plávajú pod jeho vlajkou. Vojnové lode využívajú na šírom mori úplnú imu- nitu z jurisdikcie akéhokoľvek štátu, okrem toho, pod ktorého vlajkou plá- vajú.